piatok 12. decembra 2014

Recenzia: Eoin Colfer - Nesmelý zabijak (P.A.S.C.A. #1)

Riley má štrnásť, Chevie šestnásť. On je kúzelníkov učeň z konca devätnásteho storočia, ona tajná agentka FBI v našej úžasnej súčastnosti. Na prvý pohľad nemajú absolútne nič spoločné a nikdy by sa nemali stretnúť, ale na prvý pohľad sa nedá odhadnúť nič. A táto kniha už vôbec nie. Veď keby ste mi povedali, že kniha určená skôr môjmu mladšiemu bratovi u mňa spôsobí zbesilé otáčanie strán, tak by som na vás hodila jeden z mojich početných skeptických pohľadov. Ach, ako veľmi len milujem knihy, ktoré ma vždy brilantným spôsobom vyvedú z omylu. 

Máte radi Londýn? Cestovanie v čase? Akčné naháňačky? Kopec srandy? Tajné organizácie? Psychopatického záporaka, ktorý povraždil čo sa dalo a vyskočil z kapsule na výlety v čase? A mohla by som ešte pokračovať, no ale veď načo... Predstavu už asi máte, a ak ste aspoň na jednu z vyššie uvedených otázok odpovedali áno, Eoin Colfer si bezpochyby musí nájsť miesto vo vašej knižnici. A keď ste nesmelo prikývli na všetky, tak utekajte do kníhkupectva, pretože toto sa nedá zatvoriť ani po dočítaní! (Asi za to môže veľmi dobre strategicky premyslený epilóg. Stavy na štýl - daj mi pokračovanie ASAP budú veľmi kruté. Dobrá správa: dvojka = apríl 2015. Kto sa teší? Ruka hore všetci!)

Že celú knihu sa budú naháňať, biť, skákať a všetko to ešte aj zvládne byť vtipné, okej, v pohode, chlap vie písať... Ale že v závere sa to tak zauzlí?! Nie, to už nebolo v pohode. To bolo geniálne! Geniálne na spôsob Alexa Scarrowa, takže bacha! A teraz umieram neskutočnou túžbou dať tu zúfalý výkrik, ale nemôžem, lebo  by to celé bolo jeden obrovský spoiler, a to by som vám predsa nespravila. Na jednej strane som čosi také čakala, pretože už mám za sebou pár desiatok kníh a tak trocha sa to od istého momentu dalo prehliadnuť, na druhej strane to aj napriek tomu stálo za to. A pre ľudí, ktorí mali pred očami doteraz menej písmenok, to bude úplne brutál šokovka! Ostáva vám teda iba mi veriť, že tak ako to postupne, pomaly a premyslene moce Alex Scarrow, tak to dokázal domotať aj Eoin Colfer. Okrem toho motania a mojej čitateľkej affection majú spoločné aj dobre zvládnuté cestovanie v čase a vôbec... Dávam ich do jednej kategórie a to už má samo o sebe veľmi vysokú výpovednú hodnotu o kvalitách tejto knihy. (O Jazdcoch časom ja viem už pomaly spievať ódy, tak si domyslite. :))

Ešte pri vzťahu Colfer x Scarrow chvíľku zostanem. Jazdci časom už mali tri knihy na to, aby presvedčili všetko po dvoch nohách kráčajúce, že áno, ty stojíš aj za môj posledný cent, Nesmelý zabijak je zatiaľ sám samučký, no položil krásny základ na rozvíjanie rôznych druhov knižných závislostí. A z posledných stránok si dovolím usúdiť, že toto bol ešte slabý, slabučký čajík oproti tomu, čo všetko sa na nás chystá. Zhrnuté a podšrtnuté - do tejto knihy som šla Colfinom nepobozkaná a prvý dojem sa mu podarilo urobiť celkom slušný. A ja som už neskutočne zvedavá, ako a kde to celé ešte skončí, lebo niečo mi hovorí, že toto tu nebude iba tak...

Môj pohľad, tvoj pohľad, náš pohľad... Ja osobne nie som veľký fanúšik striedania pohľadov. A aj keď som sa už párkrát na vlastné oči presvedčila, že aj takéto knihy vedia byť dosť kvalitné, tých pár zlých skúseností mi stále svieti v hlave, takže mám pred takýmito knihami rešpekt. Je hrozne málo autorov, ktorý by striedanie pohľadov zvládli. Dobre zvládli. Colfer však, našťastie, vedel čo robí, pretože ocitnúť sa počas 312 strán v hlave nájomného vraha, špeciálnej agentky a chudobného chlapca z viktoriánskeho Londýna bolo super! Najviac ma, popravde, fascinovala tá časť nájomného vraha. Títo temní týpci sú vždy najzáhadnejší, čo v tomto prípade nielenže vytvorilo napätie až hrôza, ale nadávkovalo úplne presnú mieru toho temného, čo by takáto kniha mala obsahovať. Vzhľadom na to, že máme možnosť vidieť veci z troch rôznych uhlov pohľadu, neostal veľmi veľký priestor na opisy. Úplná absencia však nehrozí, takže sa tešte na viktoriánsky Londýn ako z obrázka so všetkým dobrým a zlým. A keďže sa tu stále čosi deje, také niečo, že nuda si vyhoďte zo slovníka. No a keď sa ešte do prúserov z Londýna minulého pridajú nitky z Londýna súčasného a bude sa to motať a motať a motať, tak dovi dopo. Lebo je snáď všetkým jasné, že aj keď je táto kniha primárne pre mladšie publikum, v žiadnom prípade tu nebude nič čierno-biele.

Keby som v hlave nemala taký prepínač, ktorý tam našťastie mám, táto kniha by ma až tak nebrala. Rozumej - toto je kategória vianočný darček pre mladších príbuzných mužského pohlavia. No ale mňa z neznámych príčin také knihy strašne berú, a v stránkach som si lebedila. Niekto si môže povedať, že toto sme už videli, takže nič závratne úžasné a nové na stránkach nehrozí. A ja súhlasím, pretože áno, niečo podobné tu už bolo veľakrát predtým, no to neznamená, že to musí byť automaticky niečo negatívne. Ak je teda cestovanie časom vaša šálka kávy, máte dostatočne silné srdce na akýkoľvek cliffhanger, momentálne netúžite po romantike, ale po niečom poriadne akčnom a uletenom, tak akékoľvek ďalšie debaty sú úplne zbytočné. 

Za poskytnutie recenzného výtlačku ďakujem vydavateľstvu Slovart. Či už milujete Londýn súčasný alebo radšej by ste aspoň na stránkach kníh zavítali do toho viktoriánskeho, klikajte na tento odkaz

sobota 6. decembra 2014

Genetická seansa vol. 3 aka Zápočty, "snehový" kolaps, brnenská atmoška etc.

Kto má spravené štyri zápočty zo šiestich?! Ja! Piaty sa rysuje a dúfam, že úspešne sa dorysuje 12.12. na poslednej písomke z chémie, ktorú už, chvalabohu, musím napísať len na 30% (prvú som si šplhla a dala na 90%, takže už mi je teraz hej). A šiesty bude 18.12. a mám z neho paniku. Hrášková genetická bichľa sa mi smeje, ale ja verím, že to na tých 75% napíšem a potom až v januári päť skúšok, lebo z ničoho, čo som sa vedela naučiť na predtermín, nevypísali predtermín... ďakujem. veľmi. pekne. Toľko k škole, už to začína byť vážne a ja sa začínam báť. 

Mimochodom - v Brne bolo bielo! Čo na Slovensku žijúcich ľudí nijako asi nenadchýňa, ale mne bolo povedané, že v Brne nezvykne byť bielo, takže v utorok ráno som skákala od šťastia (do toho momentu, keď som 40 minút stála na zastávke, lebo nešiel trolej... Čo už, nemôže byť všetko dokonalé). Mimochodom - nasnežené v Brne znamená, že tu boli asi tak dva centimetre snehu, aj to neviem či nepreháňam. Ale to vôbec nebránilo tomu, aby nastal totálny dopravný kolaps. V pondelok nám v električké zahlásili, že majú vyradených 60% mestskej dopravy, v utorok po ceste do školy boli všade na kraji cesty odstavené troleje... V živote som čosi také nezažila. A teraz to všetko ani nie je pravda. Vonku je hmla, sychravo, hnusne, zima ani zďaleka. Bleh...

Ale Brno nejako zmanažovalo, že aj napriek absencii bielej studenej veci na zemi, na mňa Vianoce skutočne dýchajú z každej strany. Varené víno, medovina, včelovina rozvoniavajú a ja pijem pijem pijem pijem... Viete ako to ide ďalej. Ale nie, zatiaľ som mala len jeden pohár vareného vína, ale bolo dobrééé. Tak dobréééé. Mňam. Na tému trdelník sa radšej ani nedostávam, lebo jedlo... (to už ste mali možnosť čítať minule. :D) No a jednoducho, vianočná atmoška, k tomu ešte včera samé mikulášske párty... Seriózne - po meste všade anjeli, čerti, mikulášovia. Len tak, random sedeli v šaline, prechádzali sa po meste, veď v pohode. Toto je len ďalšia z vecí, ktorú na tomto meste milujem. To isté sme mali na Halloween. A je to strašne super, mne sa to neskutočne ráta a veľmi ma to teší! Takže aj keď do Vianoc ešte zostáva nejaký čas, ja už sa neviem dočkať! :) Mimochodom, už ste vyšrktali zoznam kníh pod stromček na nejaké prijateľné číslo? Mne sa to nepodarilo, takže som sa rozhodla nechať rodičom voľnú ruku, uvidíme s čím prídu, sama som zvedavá. :)

Ja a knihy vyzeráme tak všelijako... Čítam, ale budem musieť prestať, termíny skúšok sa na mňa škeria z kalendára a je to... No, tak trocha desivé. Takže sa idem učiť. No po štyroch hodinách počítania sa jednoducho musím zababušiť do deky, uvariť si čaj a aspoň na hodinu vypnúť, lebo by som niekomu niečo urobila. Tak vyzerá môj najnovší rituál. V živote by som si nemyslela, že na mojom obore sa toľko upočítam. Furt dačo, stále a nonstop. Ak nie chémia, tak genetika a že v nej sú tie počty na odstrel, na to už tak preventívne radšej nemyslím. Nad protokolmi som sa prestala rozčuľovať už cca pred mesiacom, keď som nad jedným sedela tri hodiny a ani zďaleka to nebol koniec. Jednoducho ich písať musím, žerú čas, sú zbytočné... A to hlavné - v letnom semestri mám len jedno cviko, takže tých protokolov bude menej. (Teraz mám cviká tri, tak si to viete predstaviť... )

Nad vodou ma držia seriály, ktoré som ešte tuším ani nespomínala, ale musím teraz. Okrem tých klasických, na ktorých si idem už pár rokov, mi pribudol Reign a Stalker. Reign je historický nářez, na ktorý som sa namotala asi viac ako je zdravé. A Stalker... Stalker je ten najviac creepy televízny počin ever. Síce to nie je horšie ako AHS, ale pozerať to v noci je tiež dobrá rozcvička pre srdce. A je to niečo medzi kriminálkou, trilerom, psychologickým mind-fuckom... Z každej dobre veci troška. Nie je to síce nič úžasné, a s touto témou by sa to dalo spracovať ešte oveľa lepšie, ale na dlhý večer postačí. :)

No a na záver - MOCKINGJAY!

Ja viem, ja viem, to je už pasé.  Všetci, čo na to ísť mohli, na to už šli, ale ja som až do tohto pondelka nemala absolútne čas. Ale že vôbec. Čakať sa ale oplatilo, lebo som z toho filmu zostala absolútne hotová, už týždeň v kuse počúvam Lorde a tak nejako ma ten film dostal. A jak rozmýšľam, tak rozmýšľam, asi sa mi aj páčil najviac. Proste palec hore a idem čakať na záverečnú bodku Hunger Games. :) A ja pochybujem, že sa ešte nájde niekto, kto je v tomto pozadu, ale ak predsa, fakt sa oplatí. Ten film je perfektný. A už keď som pri filmoch - kto ide na polnočnú premiéru Hobita v stredu? Kto? No predsa ja! Trikrát hurá! Ja sa tak tešííííím. Neskutočne, to bude epické, viac potom asi v článku. No a teraz môžem ísť odpočítavať hodiny. Ten film bude... Ach, no, už zostáva len vydržať do stredy! :)

štvrtok 4. decembra 2014

Recenzia: Leslye Waltonová - Podivuhodné a krásne soužení Avy Lavender

Magický realizmus, slovné spojenie, ktorým sa, v súvislosti s touto knihou, oháňa každý. Pojem magický realizmus mi čosi matné pripomína z hodín slovenského jazyka a literatúry. Moje spomienky na toto obdobie sú už jaksi vyblednuté, takže moja hlava si jednoducho spojila slová magické a realistické a čakala, čo zo toho vznikne. A tak teda čujte, čujte...

O realistickosti by sa v tomto prípade možno dalo polemizovať aj dlhé hodiny, no tá mágia je tam bez debaty. Táto kniha je čarovná a ničím sa nepodobá na nič, čo by sa mi kedy dostalo do rúk. Tá ľahkosť, s akou autorka podáva tento dosť trpký príbeh celých generácií jednej veľmi nešťastnej rodiny, je čosi neskutočné. Síce má kniha skôr také ležérne tempo, akciu až v závere a hrozne veľa opisov, nehovoriac ani o tom, že k samotnej Ave sa dostaneme niekedy v polovici knihy, nič z toho vám počas čítania nebude vadiť, pretože sa na knihu tak namotáte, že ju budete čítať s klapkami na očiach a jemným úsmevom na perách.

Samotná Ava sa snaží byť fakt obyčajným dievčaťom. Puberta s ňou mláti, farbí si vlasy, uteká z domu a píše zamilované listy. Klasika. Akurát jej z chrbta trčia dve operené opachy (rozumej: krídla). Hups. Takže v spoločnosti sa jej normálnosť tak trocha vyhýba oblúkom, no za to na otvorené ústa a užasnuté ach, naráža na každom kroku. Že to nie je nič príjemné, snáď ani netreba zdôrazňovať, no táto kniha nie je o mladej tínedžerke, ktorá nesie túto ohromnú ťarchu na svojich pleciach a má z toho psychické problémy. Ava to zvláda všetko brilantne, ale ani jej sa nevyhne dosť krutý fanatizmus. Teda, fanatizmus zameraný na jej osobu. A v tomto bode to začína byť desivé, čudné, nebezpečné a totálne choré. A to ma na tejto knihe asi bavilo najviac.

Ako som už spomínala, Leslye Waltonová si píše, lebo ju to baví, ide jej to od ruky a dar slova dostala do vienka ešte v perinke. A cítiť to z každého slova tejto knihy. Zabudnite totiž na akékoľvek krídla a iné veci, ktoré mali vytvárať tú magickú časť. Nevytvárajú ju. Celá magickosť spočíva v geniálnom štýle autorky, ktorý som si totálne zamilovala. Ja síce na takéto psychologicko-ciťákove žmýkačky veľmi nie som a radšej si prečítam niečo akčnejšie, no táto kniha mi vzala dych. A ja jej okrem pár pasáží, kedy sa dej doslova vliekol, nemôžem asi ani nič vytknúť.

Ešte tak v skratke k tomu vlečeniu sa. Mne to vadilo tak na striedačku. Celé úvodné rozprávanie (ktoré trvalo do polovice knihy) bolo super. Do deja sa človek tak pekne pomaly a príjemne dostával a mňa to proste bavilo. No po istej dobe ste si začali priať, aby sa niečo udialo. Čokoľvek. Ono, keď už sa raz diať začne, skutočne nemám knihe čo vytknúť, no tá prvá polovica bola pomalšia a slabšia, no o nič menej čarovná.

Podivuhodné a krásne soužení Avy Lavender je skutočne knihou, ktorú si zapamätá každý, kto otvorí jej tvrdé dosky. Ak raz začnete čítať, veľmi rýchlo pochopíte, že takýchto kníh je ako šafranu. O to krajšie pocity vo vás zanechajú, čo sa tejto knihe bezpochyby podarilo. A ja ju odteraz dávam do rovnakej kaegórie ako napríklad taký Nočný cirkus - čarovné, vyslovene krásne a príjemné čítanie.

Za poskytnutie recenzného výtlačku ďakujem spoločnosti AlbatrosMedia. O živote Avy Lavender sa dozviete viac, ak si knihu jedným klikom vložíte do košíka, napríklad na tomto odkaze